Zelená kopa, alebo Zelenô 1841? m.n.m. (Roháče) 6.2.2011



Predpoveď na sobotu bola mizerná a na nedeľu tiež. Šedo a veterno a sneh fuč. Ideálny čas isť na Oravu do Roháčov :). Ani sme poriadne nevedeli čo a v tej hmle to bolo aj tak jedno, či budeme stáť na Troch kopách, alebo o 200 meter nižšie. Prichod na Oravu bol plny skepsy, lebo nikde ani náznak snehu, našťastie od Zverovky sme vošli do inej ľúbivej krajiny “plnej” ( na túto zimu) snehu. Vybrali sme sa na skusy asfaltkov k tej ohyzde čo nazývaju Tatliaková chata. Nemôžem si odpustiť. Vlastníci tohoto skvostu majú asi všetci šedy zákal na oboch očiach, keď toto nazývajú chata. Takže za touto vecou sme to od plesa švihli do prava až pod ľadopád a potom korytom potoka k plesu, ktorého výtok tvorí tento zamrznuťý sopeľ. Tu už skromne začal dávať o sebe správu vetrík. Zatiahli sme zipsy bližšie k brade a za pomoci modernej techniky v našich múdrych telefónoch sme sa šuchotali k cieľu, ktorý sme si narýchlo stanovili, lebo čím vyššie, tým viac sa vetrík s nami pohrával ako s handrovými bábikami. Viditeľnosť, už som spomínal šedý zákal, tak tak nejak to vyzeralo. Aj cez toto všetko sa nám podarilo dosiahnúť Zelenú kopu. Smerom dole – z hora , kôra taká, že skičlovek bol rád, že vôbec vykrojil nejaky oblúk, bez toho aby si zvrtol nohu v oblasti kolena, resp členku. Zápas so silou kôry ale smerom nižšie ustupoval a postupne sa to začalo podobáť na exkluzívne kristianky. Späť k ohyzde a šúsom k autu. Tentokrát salut s oravskou čučoriedkovicou dali Roman, Pitras, Kuško, Peťo, nováčik Majči a Maťo