December roku 2010 sa začal vyvíjať po rokoch k mojej radosti veľmi priaznivo. Vytiahnúť vercajg z poličky takto skoro a nie za účelom ošetrovania minulosezónnych rán, ale s vedomím, že si idem zašmýkať. No paráda Predpoveď na sobotu bola viac než priaznivá a tak som vymyslel, že na začiatok by sme mohli opáčiť povestnú severnú stenu Lysca. Našťastie Maťo ma vyviedol z omylu. Fatry sú ešte snehovoklimaticky slabučké. Dal ideu južných svahov Nízkych Tatier, ktoré schytali podstane viac snehu ako zvyšné horstvo v našej zakomplexovanej krajinke. Najlepšie sa javil Ďumbier a sme si ho aj zvolili. Rozhodil som siete ostatným členom aj nečlenom a podľa hesla. Vymysleli ste si to tak si aj chodťe. Sme just išli. Duo Maťo a Pitras, zvyšné quinteto ostalo doma. Na Trangoške sa však k nám ešte pridali iní martinský skiexperti Rišo a Rišo s Maťou. Situácia bola nasledovná - gýčová talianska modrá na oblohe, mráz až kosti vŕzgali, snehu tak akurát. Kondícia typická po letnej prestávke, čiže žiadna, ale aj tak sme za slabú hodinku Štefáničku pokorili. Po nevyhnutnej desiatovej prestávke s miskou výbornej čočky, sme vyrazili a dobili najvyšší vrch tohoto horstva. Potom skoro priamo z neho sme sa pustili smerom dole na ceper chodnik, myslím že do Halašovej jamy. Najprv sme kresli stopu širokými pláňami a následne vlyžovali do very luxusného žľabu a po vylyžovaní z neho ceperskou stezkou až k automobilu. Teraz ešte k snehovým podmienkam. Nazvem to, je to senzácia. Moja predstava bola taká, že sem tam nejaky schovaný šutrík, za lyžami ostane tráva, ale nejak to pôjde a od jaskyne netopierov radšej lyže na hrb. Našťastie kolosálny omyl. Vystupová trasa je v januárovej kondícii. A to čo sme lyžovali - 30 až 40 čisel čerstvého prachu a pod tým veľmi, ale veľmi solidný základ. Žiadne iskrenie spod lyži, ani prekvapenia v podobe zabudnutá noha v kosovke a luxusne na lyžiach až na Trangošku. Ostáva už len dúfať, že nepríde nejaký teplý fén.